Moja mama a pár chlapcov mi to povedali a vždy som to odmietla, ale teraz ma to trochu trápi a cítim sa ako zlý človek.
Mám len 20 a nikdy predtým som sa naozaj necítil byť zamilovaný. Bol som v jednom vzťahu, kde som mal pocit, že ho mám veľmi rád, ale úprimne nikdy to tak nebolo príliš hlboko na mojom konci a priznávam, že som stále hľadal inde, takže je to pravdepodobne najlepšie ukončený. Ďalší chalan, o ktorom som si myslela, že sa mi naozaj veľmi páči, pôvodne začal ako 8-mesačná zamilovanosť. Nakoniec mi povedal, že to cíti rovnako, takže to bola naša šanca, ale skončil som tak, že som sa naňho obrátil a odišiel na vysokú školu. Neskôr si našiel priateľku a ja som sa naňho na niekoľko rokov nechal zavesiť. Keď sme si asi po roku telefonovali, povedal, že má pocit, že ma to zaujíma len vtedy, keď nie je k dispozícii, a že hneď ako sa dáme dokopy, vstanem a opustím ho.
Teraz to bol chlap, ku ktorému som naozaj niečo cítila... alebo aspoň si myslím, že som cítila. Ale vždy, keď sme sa mali stretnúť, vždy som sa cítila nepríjemne a nikdy som nedovolila, aby sa vzťah zhmotnil. Teraz sa na seba tak trochu hnevám, akoby som si sabotoval potenciálne naozaj dobré vzťahy bez akéhokoľvek dôvodu. Myslíte si, že je to len preto, že som mladý a ešte som ho nenašiel? Uvedomil som si to o sebe, že mám tendenciu veľa blúdiť a chcem sa zlepšovať. Cítim sa ako idiot, pretože mám pocit, že som s ním stratil šancu, keďže som nepotvrdil ani nevyvrátil to, čo povedal, a už mesiac sme spolu nehovorili.